Agustin Genoud

„Boli veľmi prekvapení keď počuli, že nepojedáme svojich nepriateľov.“

Amerigo Vespucci [1]

žuť zožrať hlodať trhať

Cieľom tohto textu je prehodnotiť definície techník reči a spevu v kontexte posthumanizmu a nového materializmu, ktoré môžu ponúknuť odlišné chápania spôsobov vyjadrenia zvuku cez vokálny trakt rečového aparátu a posudzovať ho v celej svojej komplexnosti. Tým vzniká priestor na chápanie hlasu aj ako posthumanistického a biopolitického mechanizmu etickej a estetickej produkcie.

Telo vnímame ako hlboko prepojené s technickými zariadeniami a telekomunikačnými systémami, modulujúcimi a premieňajúcimi naše vnímanie času a priestoru.  Súčasne je úzko prepojené s farmaceutickým výrobným systémom, ktorý neoddeliteľným spôsobom pracuje s technologickými a biologickými procesmi.Farmaceutické výrobky modulujú, menia a pripravujú telesnosť a samotné schopnosti poznávania na rôzne typy rutinných úloh, a to od tých najextrémnejších (ako napríklad zotrvať bdelý počas 20 hodín bez toho, aby telo trpelo únavou) až po tie najbežnejšie (zaspávanie). V tomto zmysle je telo definované podľa vlastných performatívnych možností, ktoré vytvárajú režimy hegemónnej viditeľnosti, zakrývajú telesnosť a spolu s ňou aj technické a politické subjektivity.

Hlas a celý rečový aparát vytvára os, okolo ktorej je telesnosť konštruovaná. V tomto zmysle otvára hlas priestor pre akciu a pre prehodnotenie týchto performatívnych procesov. V rámci vokálnej produkcie je potrebný vznik bojového systému s potenciálom odpútania produkcie dominantnej subjektivity od konceptov človeka, subjektu, samotného ľudstva a ich vokálnych obrazov.

Vokálny obraz predstavuje predobraz reči/spevu, ktorý implikuje určitú pozíciu a intervenciu v širšom svete pre danú bytosť. Tak ako máme určité očakávania o výrobe v mechanickom zmysle (ako by mal napríklad technický prístroj správne reagovať?) a o procesoch telesného a sociálneho výkonu, tak aj takéto obrazy definujú určité pole činnosti a tvorby vedomia.

V tomto prípade môžeme prihliadnuť k praxi kanibalizmu, a to k spôsobom, akým utvára náš vzťah k inakosti cez asimiláciu druhého.  Z tohto pohľadu sa kanibalizmus stáva politickým nástrojom rozvoja stratégií neľudskej výroby, asimilácie a šírenia. Prax kanibalizmu je možné chápať ako moment, v ktorom sa rúca západoeurópska spoločnosť.  Na základe poznatkov získaných z experimentálnych praktík reči a spevu sa zdá dôležité zachrániť určité prvky kanibalskej praxe a vytvoriť tak priestor pre experimentovanie, v ktorom vokálna tvorba umožní generovať odosobnenú, mimoľudskú, technickú a politickú produkciu.

Vokálne geometrie, geotechnika a geopolitika hlasu

Dobre naladený hudobný systém je z pohľadu vokalizmu štruktúrou tónov a nôt internalizovaných sériou somaticko-politických opakovaní a asimilačných cvičení. Akademicky, esteticky a profesionálne boli tieto repetitívne procesy vedome zvnútornené za účelom distribúcie telesných, technických a symbolických schopností vokálnej a telesnej produkcie, čo vytvorilo podmienky pre dynamické správanie, na ktorom sa vokalita zakladá. To rozvíja individuálne hlasové schopnosti, rovnako ako spoločenské nástroje, ktoré sú potrebné pre tvorbu a asimiláciu vokálnych obrazov, konkrétne zvukových a materiálnych dimenzií, utvárajúcich takéto obrazy.

Už od dôb renesancie tvorila technika spevu jeden z hlavných vektorov konštrukcie obrazu subjektu/človeka. Medzi chápaním človeka ako artikulujúcej bytosti, ktorá prerozdeľuje symbolické a politické predmety v okolitom svete, a zvukovým obrazom ako príkladom anjelského hlasu existuje neoddeliteľný vzťah. Vznik samotnej definície anjelského hlasu je estetickým a politickým procesom zviditeľňovania a intronizácie.

Je logické, že táto konštrukcia ľudskej vokality je postavená na architektúre, ktorá vsádza na politickú hegemóniu tejto novej postavy – človeka – odvodzujúceho niečo z veľkosti a „obdivu k veľkosti", ktoré sa považovali za charakteristické črty ľudstva. Renesančný panteón, harmonicky grécky a duchovne transcendentný, umožňuje tejto ľudskej postave a jej „veľkosti“ vzlietnuť a ovládať iné existujúce bytosti. Dômyselne vytvárať čisté zvuky a distribuovať ich po geometricky koherentnej harmonickej mriežke je jednou z najdôležitejších (a sociálne internalizovaných) stratégií pri konštrukcii tejto novej postavy.

Táto zbierka obrazov artikulácie zvukov, telesnosti a techniky nakoniec poskytuje súradnice, na ktorých je usporiadaná ľudská vokalita : od najviditeľnejších archetypov, akými je bel canto alebo komorná hudba, po súčasný elektronický pop.

Hlas bez subjektu

Zámerom tejto analýzy a jadrom série nástrojov, ktoré budú popísané nižšie, je posunúť vokálnu zvukovú konštrukciu z centra ľudskej subjektivity. Robot a zviera tu tvoria základnú konceptuálnu dvojicu, ktorá dotvára obraz ľudského subjektu tým, že ho oddeľuje (teda vyhostí z ľudskej ríše). Tak robot,  ako aj zviera definujú samotné hranice človeka: robot odlišuje človeka od dystopickej mechanickej negativity, je logickou výnimkou, ktorá ničí subjektivitu a ľudskú slobodnú vôľu, číre číslo a zviera zas odlišuje svojou predkultúrnou temnotou divokého a amorálneho nihilizmu, teda telesnosti bez svedomia.

Vzťahy v rámci tohto trojuholníka (človek, robot, zviera) sú jadrom distribúcie živých foriem v rámci našich západných urbánnych spoločností.  Tento trojuholník, fungujúci ako geopolitický režim svedomia a telesnosti, vymedzuje politické, fyzické a zmyslové diferencovanie živých foriem. Vytýčenie hraníc a definícia novej ľudskej postavy si vyslovene žiada existenciu ďalších dvoch postáv. Aj z tohto dôvodu je dôležité tento trojuholník dekonštruovať. Dosiahnutie presnejšej definície iných režimov existencie – dvoch ďalších vrcholov trojuholníka, robota a zvieraťa – je rovnako dôležité ako definícia samotného človeka. Priepasť medzi nimi sa zakladá na napínaní geopolitiky.

Vokálne obrazy zohrávajú v tomto systéme napätia zásadnú úlohu, typológia robotickej a zvieracej vokality je pre udržanie týchto hraníc zásadná. Geopolitika vokality sa vzťahuje k tvorbe obrazu človeka a stavia na sérií operácií, ktoré ďalej podporujú fiktívny naratív robotickej a zvieracej vokality. Toto je naše pole pôsobnosti.

Z tejto perspektívy sa tvorba „cudzích vokalít“ pokúša navrhnúť sériu otázok, ktoré sú pre našu prax zásadné. V akom zmysle sme vokálne mimoľudský? Prečo? Z akého dôvodu? Aké sú vokálne možnosti robotov? Aké sú vokálne možnosti zvierat? Pokiaľ naša prax tento systém hraníc odmieta a sme teda schopní*é zaznamenať prechody medzi rôznymi druhmi vokalít, do akej miery zostávame naďalej rozlíšiteľní*é ako ľudské bytosti? Do akej miery môžeme povedať, že podieľanie sa na vokalite robotov z nás taktiež robí robota? Do akej miery sú systémy deep learning, ktoré ďaleko prekračujú hranice akéhokoľvek Turingovho testu, v pravom zmysle slova mimoľudské?

Trans-syntéza

Od roku 2009 sa venujem experimentálnej vokálnej praxi, som členom  zoskupení súčasnej hudby a iných projektov, ktoré kombinujú hlas a digitálne procesy. Workshopy Trans-Syntetických Vokálov (TSV) vznikli z potreby získať novú perspektívu vokality a súčasného hlasu. Prvé stretnutie sme realizovali v umeleckom a komunitnom priestore „IF“ (Skúmania budúcnosti [2]) v meste San Martín v januári 2018. Odvtedy sa podobné udalosti uskutočnili v mnohých provinciách Argentíny, krajinách Latinskej Ameriky a Európy. V rámci týchto workshopov experimentujeme s tvorbou iných hlasov za pomoci série cvičení, ktoré som nazval „trans-syntetické vokály“. Táto technika sa realizuje v tandeme s rôznymi technologickými zariadeniami (mikrofónmi, zosilňovačmi, efektmi a softvérom navrhnutým v Max/MSP, ktorý je vytvorený pre kolektívne experimentovanie počas workshopu). Workshopy reflektujú technologické, symbolické, telesné a výrazové rámce, ktoré tvoria hlasové praktiky, pričom neprehliadajú politické idey, ktoré vytvárajú samotné koncepty technológie, komunikácie a telesnosti.

TSV si kladú za cieľ vytvoriť priestor, ktorého hlavnú os tvorí telesnosť, a to predovšetkým telesnosť hlasu. Táto vokálna schopnosť tvorí malý, ale strategický modul, ktorý odmieta rozdiely medzi individuálnym a kolektívnym, zvukom a významom, technikou a prírodou. Tieto definície a kategórie sú priestoru, v ktorom sa vokality realizujú, cudzie. Strategicky tak chápeme hlasovú produkciu ako istú formu post-humanistického, biopolitického nástroja. Rôznorodé etické, estetické a politické koncepty sa vyjadrujú pomocou telesných, technologických a symbolických techník.

Keď sa zameriame na vzťah medzi koncepciou páru subjekt/človek a zviera/robot, začneme vytvárať mapu mimoľudskej hlasovej tvorby. Táto mapa slúži v rámci workshopu ako sprievodca pre tvorbu cvičení a umožňuje lepšie oddeľovať moduly cvičení rečového a hlasového aparátu, čo vedie k tvorbe elektronických syntetických modulov. Z tohto pohľadu sú zvuky vytvárané a vychádzajúce z tela generátormi zvuku a oscilátormi. Techniky vokálnych modelov sú tvorené cez informácie, ktoré získavame z počúvania zvukov rôznych zvierat (hmyzu, cicavcov, vtákov). S hlasovým aparátom pracujeme v reálnom čase, rovnako ako pracuje producent s modulárnym systémom.

Workshopy TSV chápu metaforický vzťah medzi konceptom technického (výpočtové stroje, elektrické zariadenia, spaľovacie motory) a biologického aparátu (tráviacim, pohlavným, vylučovacím, rečovým) doslovne.  V rámci cvičení počas workshopov sa zameriavame na rozlišovanie medzi biologickým a mechanickým. Ich jediným účelom je poukázať na automatické mechanizmy, ktoré podmieňujú naše bežné chápanie týchto termínov a na spôsob, akým vytvárajú hlas, ktorý eventuálne dokážeme považovať za svoj vlastný a pritom iné vokality považujeme za cudzie.

Náš trans-syntetický rečový aparát sa nesnaží oddeľovať sústavu orgánov tvoriacich ľudskú bytosť od jej prostredia. Skôr než o externých technických komponentoch, ktoré patria do biologického systému, uvažujeme o amplifikačných systémoch a rezonančných telesách (architektúra, prírodné chyby, priestorové riešenia okolitého prostredia, jeho podmienky a pod.) ako o prvkoch toho istého systému, ktorý vytvára podmienky pre fonáciu.

Proces amplifikácie zvuku patrí k hlasovej tvorbe rovnako ako hlasivky. To je možné jednoducho demonštrovať prostredníctvom praktického príkladu. Prostredníctvom série pohybov svalov môže človek vytvoriť zvuk založený na vzťahu medzi tónom a trubicou hrtanu. Membrána mikrofónu, ktorá má špecifickú frekvenčnú odozvu zosilní tento zvuk v priestore, v ktorom sa interpret nachádza, a tento priestor odpovedá sériou harmonických rezonancií, ktoré vychádzajú z reprodukovaných frekvencií (séria frekvencií tvorených svalmi a frekvenčná odozva mikrofónu). V tejto situácii je potrebné sa opýtať, v akom bode je možné oddeliť prirodzený rečový aparát od toho technického? Ľudská bytosť je len jedným z prvkov figurujúcim v reťazci produkcie zvuku a jej hlasový výraz by teoreticky mohol byť zastúpený sériou rezonátorov, tvorených rôznymi digitálnymi a analógovými syntetizátormi, alebo systémom saxofónových plátkov a bicích blán. 

Vo vyššie predstavenej situácií je produkcia zvuku tvorená sériou technických procesov. Cirkulácia a modulácia zvuku cez ústnu dutinu a rezonátory tela je súčasťou dynamiky technickej produkcie.

Syntetický hlas

Koncept syntézy je, podobne ako akýkoľvek iný koncept, v jednom zásadnom ohľade nejasný. Vždy je potrebné rámcovať ho prostredníctvom súboru štruktúr, ktoré zachovávajú jeho relatívne jednoznačný význam. [3]

V rámci TSV využívame avantgardný vokálny repertoár techník vyvinutých v priebehu posledných sto rokov. Tieto techniky sú prevzaté z priekopníckeho diela Kurta Schwittersa [4] nedávnej práce Edgertona [5] a Sun Eidsheimovej [6] , rovnako ako z Isherwoodovho [7] klasického repertoáru pre expandovaný hlas v súčasnej hudbe alebo zásadného diela „On Sonic Art“ (O zvukovom umení) od Trevora Wisharta [8], v spoločnom dialógu s kanonickými dielami od priekopníkov zvukovej syntézy, akými sú Puckette [9], Roads [10] [11] a Wishart. [12]. Sú zásadné pre vývoj relevantných koncepcií zvukovej syntézy, ktorá sa zakladá na mimoľudských prvkoch. Vyššie zmienené postupy sú pre základ nášho cvičenia podstatné, avšak náš prístup k vokálnej tvorbe sa odlišuje od kánonu „rozšírenej hudobnej praxe“, ktorý je postavený okolo ľudského subjektu a väčšinou sa zameriava na „hudbu“ alebo na koncepciu „vokálneho interpreta“. Analýza a tvorba zvuku prostredníctvom syntetických a parametrických metód sa nachádza v centre našej trans-syntetickej práce, ale rovnako ju aplikujeme aj na hlasovú tvorbu. Naším zámerom nie je rozšíriť schopnosti ľudského hlasu, ale vytvoriť nový vektor: odtrhnutú topológiu hlasového priestoru, ktorej technika a produkcia je schopná rozobrať konštrukcie,podporujúce hlasový obraz človeka a jeho robotického a zvieracieho náprotivku.

Na niektoré aspekty rečového aparátu nazeráme ako na uzly zvukovej tvorby, ktoré môžu byť vzájomne modulované. Vývojové diagramy (teda typ schémy, ktorá bola prvýkrát použitá v kybernetike a neskôr prevzatá vývojármi analógových syntetizátorov pre účely zvukovej syntézy) tu predstavujú sériu generátorov a modulátorov, ktoré používame pre zvukový dizajn rečového aparátu.

Obr. 1: Schéme Trans-syntézy – modul R. Genoud, A., 2020. TSV.

Modul R sa zakladá na klasickom analógovom syntetizátore typu Moog, kde je veľmi komplexná zvuková vlna vygenerovaná predtým, než je modulovaná cez kaskádu filtrov a oscilátorov.

Modul K sa zakladá na štúdiu modelov zvuku hmyzu a ich prelínaní so zvukom helikoptéry. Pozícia úst a splývanie synchrónne generovaných zvukov v podnebí umožňuje komplexne modulovať farbu tónu. 

Tento systém nie je len demonštráciou toho, akým spôsobom je možné prezentovať technické možnosti rečového aparátu. Taktiež sa nepokúša o novú grafickú alebo konceptuálnu formu myslenia o zvuku pre už existujúcu prax súčasnej práce s hlasom. Je určený na vyjadrenie hlasov, ktoré nerešpektujú hranice medzi ľudskými, robotickými a zvieracími zvukmi. Táto schéma je v skutočnosti strategickým príspevkom s účelom vývoja nástroja, ktorý bude schopný pretiecť cez trojitú hranicu ľudského, robotického a zvieracieho. Je nástrojom geopolitického terorizmu, ktorý tieto hranice reviduje s cieľom vytvoriť vlastné teritórium. Ide o operačnú formu somaticko-politickej geotechniky [13].

Nové metódy vokality potrebujú nové techniky a nové techniky potrebujú nový jazyk. Opätovná interpretácia týchto prvkov je zásadná, bolo by totiž absolútne zbytočné sa na základe schém, ktoré tu ponúkam, snažiť o reprodukciu zvukov hudobných diel 19. a 20. storočia alebo populárnej hudby dneška. Toto sú symbolické a technické postupy, ktoré usilujú o tvorbu iných vokálnych obrazov.

Schéma Trans-syntézy (Trenie prúdenia vzduchu, vzduch prúdiaci z pľúc, Operand, Modulátor)
(vpravo: pohyb K, proces, prúd vzduchu, podnebie, pozícia jazyka)

Obr. 2: Schéma Trans-syntézy – modul K. Genoud, A., 2020. TSV.

Kanibalizmus priestoru

Procesy trans-syntézy si kladú za cieľ rozobrať individuálnu a prirodzenú produkciu hlasu založenú na vibráciách. Tento proces môžeme lepšie pochopiť sledovaním vibračného systému, v ktorom hlas rezonuje.

Jadrom tohto praktického vzťahu je moment, v ktorom hlas rezonuje s priestorom. Pokiaľ subjekt prestáva byť centrom tvorby zvuku, potom je rozdiel medzi vibráciami pôvodcu zvuku (napríklad jeden z modelov, ktoré sme predstavili) a priestorom, v ktorom tieto zvuky znejú, bezpredmetný. O niečo zmysluplnejšie je chápať túto zvukovú udalosť ako proces vibrácie, ktorého sme súčasťou ako modulátor akustických udalostí, ktoré nás predchádzajú, a v rámci ktorých tvoríme. V tomto ohľade vibrujúce priestory požierajú subjekt a oddeľujú ho od jeho humanoidných schopností, pretvárajúc ich v malé vibračné prvky rezonančného systému, kanibalského priestoru, ktorý transformuje spievajúce mäso v energiu vibrácie. Pokiaľ interpret, produkujúci hlas, vníma svoje telo ako vibračný transformátor fungujúci v priestore [14], potom sa do tejto role môže ponoriť, a tým modulovať vibrujúci priestor.

"Veda je šamanom západnej civilizácie"

Viveiros De Castro

Keď tento proces rozšírime, je možné považovať hlas, membránu mikrofónu, ruku držiacu mikrofón a zosilňovací systém za kontinuum vibračnej modulácie. Vzťahom medzi ústnou dutinou, membránou mikrofónu a dutinou vytvorenou zovretím dlane sa vytvára akustický mikropriestor, prenosná komora, prepojená s vlastnosťami priestoru, v ktorom pracuje s možnosťami amplifikácie v rámci daného zvukového systému.

Obr. 3: Mikroelektroakustické priestory

S dostatočným zosilnením je táto technika schopná umožniť komplexnú artikuláciu medzi hlasom, zosilňovacím systémom a priestorom. To umožňuje stavať akustické priestory, ktoré napodobňujú klimatické, geografické javy, akými sú vietor, búrka, priestor jaskyne a podobne, ktoré tu nechápeme v symbolickej rovine, ale vo fyzikálnej. Tieto techniky sú rozšírené o k tomuto účelu naprogramovaný softvér, ktorý umožňuje ich moduláciu a priestorovú úpravu v reálnom čase. To vytvára zvukový priestor, imerzívny systém pre kolektívnu a transdisciplinárnu skúsenosť s post-humanistickou vokálnou tvorbou.

Kanibalský hlas

Ako poukázal Viveiros De Castro v seminári Variações do Corpo Selvagem [15] (Variácie divošského tela), v diele De Andradeho je kanibalstvo gestom, ktoré nám umožňuje chápať seba cez niekoho iného, kde antropofágia je gestom stávania sa iným. Výraz „Ja som On“ má v diele Metaphysiques cannibales [16] Kanibalské metafyziky) práve tento význam, umožňuje prax, ktorá dehumanizuje spev a reč za účelom zažiť robotické, divošské, mestické a postkoloniálne inakosti a týmto spôsobom opätovne artikulovať technické, geopolitické a symbolické priestory.

Já som On < > Hlas stávajúci sa Druhým < > Človek stávajúci sa Robotom/Zvieraťom

Viveiros De Castro v diele La Mirada del Jaguar [17] (Pohľad jaguára) píše, že „veda je šamanom západnej civilizácie“. Táto formulácia nás namiesto pokusov o demystifikáciu alebo racionalizáciu núti zaujať antropologické stanovisko k mýtom západnej spoločnosti, hľadať v nich druhé/iné, ktoré s nami s pomocou správnych rituálov dokáže splynúť bez straty vlastnej inakosti. Elektronická hudba sa zrodila v minulom storočí ako pokus o zapojenie sa do hudobnej hyperracionality, ktorá bola sama spriahnutá s výskumom rozhlasových a telekomunikačných spoločností a štátnymi európskymi médiami. Samotné základy, ktoré k tejto hudbe viedli (matematika, elektronika a počítačové systémy) neboli vždy nutne racionálne (a doposiaľ nimi úplne nie sú). Rozvoj priestoru pre produkciu, ktorá artikuluje techniku a estetiku, politiku, telesnosť a hmotu z nehegemónnych perspektív, nás môže priviesť k chápaniu elektronickej hudby nielen ako hudobného zástupcu racionality, ale ako materiálnemu základu pre hudbu invokácie (teda relačnej politizácie umenia voči fašizmu), ktorá je psychotropnou zbraňou v boji proti kognitívnemu semiotickému kapitalizmu. 

Bio

[1] Blanco Villalta, J.G., 1948. Antropofagia ritual americana. Buenos Aires: Emecé Edito­res, s. 13. [preklad J. Solčáni]

[2] Investigaciones del Futuro - https://www.facebook.com/investigacionesdelfuturo/

[3] Cambridge Dictionary definuje syntézu (heslo „synthesis“) nasledujúco: „Spojenie rôznych nápadov, vplyvov, ktoré vytvoria vec inú alebo novú.“

[4] Schwitters, K., 1974. Kurt Schwitters: das Literarische Werk. DuMont Buchverlag.

[5] Edgerton, M.E., 2015. The 21st-century voice: contemporary and traditional extra-normal voice. Scarecrow Press.

[6] Eidsheim, N.S., 2015. Sensing sound: Singing and listening as vibrational practice. Duke University Press.

[7] Isherwood, N., 2013. Die Techniken des Gesangs. Deutschland: Bärenreiter.

[8] Wishart, T., 1996. On sonic art, Psychology Press, Vol. 12.

[9] Puckette, M., 2007. The Theory and Techniques of Electronic Music. World Scientific Publishing Company.

[10] Roads, C., 1996. The computer music tutorial. MIT Press.

[11] Roads, C., 2004. Microsound. MIT Press.

[12] Wishart, T., 1994. Audible Design. Orpheus the Pantomime.

[13] Prerozdelenie technickej plochy, teritoriálna geopolitika technológie.

[14] Tu je potrebné pripomenúť premisu prevzatú z fyziky minulého storočia, rozdiel medzi rôznymi materiálmi spočíva v ich rezonančnom potenciáli, teda v rozdieloch pohybu a hustoty ich atómových zložiek.

[15] Secs Sāo Paulo, 2018. Conferência com Eduardo Viveiros de Castro

 [video] Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=neWz33m6dgI [Navštívené 6. marca 2022].

[16] Viveiros de Castro, E., 2009. Métaphysiques cannibales: lignes d’anthropologie post-structurale. PUF.

[17] Viveiros de Castro, E., 2013. La mirada del jaguar. Introducción al perspectivismo ame- rindio. Entrevistas. Buenos Aires: Tinta Limón.

Z anglického originálu preložil Ján Solčáni a Vít Bohal.

Jazyková korektúra Barbora Gecseová.

Text bol pôvodne publikovaný v prvom zväzku zborníka Border-Listening/Escucha-Liminal, z roku 2020, ktorý textovo sprevádza festival Radical Sounds Latin America, mapujúci súčasnú hudobnú scénu Latinskej Ameriky. Text je zverejnený so súhlasom autora.

Preklad textu bol z verejných zdrojov podporený Fondom na podporu umenia. 

Agustin Genoud

„Boli veľmi prekvapení keď počuli, že nepojedáme svojich nepriateľov.“

Amerigo Vespucci [1]

žuť zožrať hlodať trhať

Cieľom tohto textu je prehodnotiť definície techník reči a spevu v kontexte posthumanizmu a nového materializmu, ktoré môžu ponúknuť odlišné chápania spôsobov vyjadrenia zvuku cez vokálny trakt rečového aparátu a posudzovať ho v celej svojej komplexnosti. Tým vzniká priestor na chápanie hlasu aj ako posthumanistického a biopolitického mechanizmu etickej a estetickej produkcie.

Telo vnímame ako hlboko prepojené s technickými zariadeniami a telekomunikačnými systémami, modulujúcimi a premieňajúcimi naše vnímanie času a priestoru.  Súčasne je úzko prepojené s farmaceutickým výrobným systémom, ktorý neoddeliteľným spôsobom pracuje s technologickými a biologickými procesmi.Farmaceutické výrobky modulujú, menia a pripravujú telesnosť a samotné schopnosti poznávania na rôzne typy rutinných úloh, a to od tých najextrémnejších (ako napríklad zotrvať bdelý počas 20 hodín bez toho, aby telo trpelo únavou) až po tie najbežnejšie (zaspávanie). V tomto zmysle je telo definované podľa vlastných performatívnych možností, ktoré vytvárajú režimy hegemónnej viditeľnosti, zakrývajú telesnosť a spolu s ňou aj technické a politické subjektivity.

Hlas a celý rečový aparát vytvára os, okolo ktorej je telesnosť konštruovaná. V tomto zmysle otvára hlas priestor pre akciu a pre prehodnotenie týchto performatívnych procesov. V rámci vokálnej produkcie je potrebný vznik bojového systému s potenciálom odpútania produkcie dominantnej subjektivity od konceptov človeka, subjektu, samotného ľudstva a ich vokálnych obrazov.

Vokálny obraz predstavuje predobraz reči/spevu, ktorý implikuje určitú pozíciu a intervenciu v širšom svete pre danú bytosť. Tak ako máme určité očakávania o výrobe v mechanickom zmysle (ako by mal napríklad technický prístroj správne reagovať?) a o procesoch telesného a sociálneho výkonu, tak aj takéto obrazy definujú určité pole činnosti a tvorby vedomia.

V tomto prípade môžeme prihliadnuť k praxi kanibalizmu, a to k spôsobom, akým utvára náš vzťah k inakosti cez asimiláciu druhého.  Z tohto pohľadu sa kanibalizmus stáva politickým nástrojom rozvoja stratégií neľudskej výroby, asimilácie a šírenia. Prax kanibalizmu je možné chápať ako moment, v ktorom sa rúca západoeurópska spoločnosť.  Na základe poznatkov získaných z experimentálnych praktík reči a spevu sa zdá dôležité zachrániť určité prvky kanibalskej praxe a vytvoriť tak priestor pre experimentovanie, v ktorom vokálna tvorba umožní generovať odosobnenú, mimoľudskú, technickú a politickú produkciu.

Vokálne geometrie, geotechnika a geopolitika hlasu

Dobre naladený hudobný systém je z pohľadu vokalizmu štruktúrou tónov a nôt internalizovaných sériou somaticko-politických opakovaní a asimilačných cvičení. Akademicky, esteticky a profesionálne boli tieto repetitívne procesy vedome zvnútornené za účelom distribúcie telesných, technických a symbolických schopností vokálnej a telesnej produkcie, čo vytvorilo podmienky pre dynamické správanie, na ktorom sa vokalita zakladá. To rozvíja individuálne hlasové schopnosti, rovnako ako spoločenské nástroje, ktoré sú potrebné pre tvorbu a asimiláciu vokálnych obrazov, konkrétne zvukových a materiálnych dimenzií, utvárajúcich takéto obrazy.

Už od dôb renesancie tvorila technika spevu jeden z hlavných vektorov konštrukcie obrazu subjektu/človeka. Medzi chápaním človeka ako artikulujúcej bytosti, ktorá prerozdeľuje symbolické a politické predmety v okolitom svete, a zvukovým obrazom ako príkladom anjelského hlasu existuje neoddeliteľný vzťah. Vznik samotnej definície anjelského hlasu je estetickým a politickým procesom zviditeľňovania a intronizácie.

Je logické, že táto konštrukcia ľudskej vokality je postavená na architektúre, ktorá vsádza na politickú hegemóniu tejto novej postavy – človeka – odvodzujúceho niečo z veľkosti a „obdivu k veľkosti", ktoré sa považovali za charakteristické črty ľudstva. Renesančný panteón, harmonicky grécky a duchovne transcendentný, umožňuje tejto ľudskej postave a jej „veľkosti“ vzlietnuť a ovládať iné existujúce bytosti. Dômyselne vytvárať čisté zvuky a distribuovať ich po geometricky koherentnej harmonickej mriežke je jednou z najdôležitejších (a sociálne internalizovaných) stratégií pri konštrukcii tejto novej postavy.

Táto zbierka obrazov artikulácie zvukov, telesnosti a techniky nakoniec poskytuje súradnice, na ktorých je usporiadaná ľudská vokalita : od najviditeľnejších archetypov, akými je bel canto alebo komorná hudba, po súčasný elektronický pop.

Hlas bez subjektu

Zámerom tejto analýzy a jadrom série nástrojov, ktoré budú popísané nižšie, je posunúť vokálnu zvukovú konštrukciu z centra ľudskej subjektivity. Robot a zviera tu tvoria základnú konceptuálnu dvojicu, ktorá dotvára obraz ľudského subjektu tým, že ho oddeľuje (teda vyhostí z ľudskej ríše). Tak robot,  ako aj zviera definujú samotné hranice človeka: robot odlišuje človeka od dystopickej mechanickej negativity, je logickou výnimkou, ktorá ničí subjektivitu a ľudskú slobodnú vôľu, číre číslo a zviera zas odlišuje svojou predkultúrnou temnotou divokého a amorálneho nihilizmu, teda telesnosti bez svedomia.

Vzťahy v rámci tohto trojuholníka (človek, robot, zviera) sú jadrom distribúcie živých foriem v rámci našich západných urbánnych spoločností.  Tento trojuholník, fungujúci ako geopolitický režim svedomia a telesnosti, vymedzuje politické, fyzické a zmyslové diferencovanie živých foriem. Vytýčenie hraníc a definícia novej ľudskej postavy si vyslovene žiada existenciu ďalších dvoch postáv. Aj z tohto dôvodu je dôležité tento trojuholník dekonštruovať. Dosiahnutie presnejšej definície iných režimov existencie – dvoch ďalších vrcholov trojuholníka, robota a zvieraťa – je rovnako dôležité ako definícia samotného človeka. Priepasť medzi nimi sa zakladá na napínaní geopolitiky.

Vokálne obrazy zohrávajú v tomto systéme napätia zásadnú úlohu, typológia robotickej a zvieracej vokality je pre udržanie týchto hraníc zásadná. Geopolitika vokality sa vzťahuje k tvorbe obrazu človeka a stavia na sérií operácií, ktoré ďalej podporujú fiktívny naratív robotickej a zvieracej vokality. Toto je naše pole pôsobnosti.

Z tejto perspektívy sa tvorba „cudzích vokalít“ pokúša navrhnúť sériu otázok, ktoré sú pre našu prax zásadné. V akom zmysle sme vokálne mimoľudský? Prečo? Z akého dôvodu? Aké sú vokálne možnosti robotov? Aké sú vokálne možnosti zvierat? Pokiaľ naša prax tento systém hraníc odmieta a sme teda schopní*é zaznamenať prechody medzi rôznymi druhmi vokalít, do akej miery zostávame naďalej rozlíšiteľní*é ako ľudské bytosti? Do akej miery môžeme povedať, že podieľanie sa na vokalite robotov z nás taktiež robí robota? Do akej miery sú systémy deep learning, ktoré ďaleko prekračujú hranice akéhokoľvek Turingovho testu, v pravom zmysle slova mimoľudské?

Trans-syntéza

Od roku 2009 sa venujem experimentálnej vokálnej praxi, som členom  zoskupení súčasnej hudby a iných projektov, ktoré kombinujú hlas a digitálne procesy. Workshopy Trans-Syntetických Vokálov (TSV) vznikli z potreby získať novú perspektívu vokality a súčasného hlasu. Prvé stretnutie sme realizovali v umeleckom a komunitnom priestore „IF“ (Skúmania budúcnosti [2]) v meste San Martín v januári 2018. Odvtedy sa podobné udalosti uskutočnili v mnohých provinciách Argentíny, krajinách Latinskej Ameriky a Európy. V rámci týchto workshopov experimentujeme s tvorbou iných hlasov za pomoci série cvičení, ktoré som nazval „trans-syntetické vokály“. Táto technika sa realizuje v tandeme s rôznymi technologickými zariadeniami (mikrofónmi, zosilňovačmi, efektmi a softvérom navrhnutým v Max/MSP, ktorý je vytvorený pre kolektívne experimentovanie počas workshopu). Workshopy reflektujú technologické, symbolické, telesné a výrazové rámce, ktoré tvoria hlasové praktiky, pričom neprehliadajú politické idey, ktoré vytvárajú samotné koncepty technológie, komunikácie a telesnosti.

TSV si kladú za cieľ vytvoriť priestor, ktorého hlavnú os tvorí telesnosť, a to predovšetkým telesnosť hlasu. Táto vokálna schopnosť tvorí malý, ale strategický modul, ktorý odmieta rozdiely medzi individuálnym a kolektívnym, zvukom a významom, technikou a prírodou. Tieto definície a kategórie sú priestoru, v ktorom sa vokality realizujú, cudzie. Strategicky tak chápeme hlasovú produkciu ako istú formu post-humanistického, biopolitického nástroja. Rôznorodé etické, estetické a politické koncepty sa vyjadrujú pomocou telesných, technologických a symbolických techník.

Keď sa zameriame na vzťah medzi koncepciou páru subjekt/človek a zviera/robot, začneme vytvárať mapu mimoľudskej hlasovej tvorby. Táto mapa slúži v rámci workshopu ako sprievodca pre tvorbu cvičení a umožňuje lepšie oddeľovať moduly cvičení rečového a hlasového aparátu, čo vedie k tvorbe elektronických syntetických modulov. Z tohto pohľadu sú zvuky vytvárané a vychádzajúce z tela generátormi zvuku a oscilátormi. Techniky vokálnych modelov sú tvorené cez informácie, ktoré získavame z počúvania zvukov rôznych zvierat (hmyzu, cicavcov, vtákov). S hlasovým aparátom pracujeme v reálnom čase, rovnako ako pracuje producent s modulárnym systémom.

Workshopy TSV chápu metaforický vzťah medzi konceptom technického (výpočtové stroje, elektrické zariadenia, spaľovacie motory) a biologického aparátu (tráviacim, pohlavným, vylučovacím, rečovým) doslovne.  V rámci cvičení počas workshopov sa zameriavame na rozlišovanie medzi biologickým a mechanickým. Ich jediným účelom je poukázať na automatické mechanizmy, ktoré podmieňujú naše bežné chápanie týchto termínov a na spôsob, akým vytvárajú hlas, ktorý eventuálne dokážeme považovať za svoj vlastný a pritom iné vokality považujeme za cudzie.

Náš trans-syntetický rečový aparát sa nesnaží oddeľovať sústavu orgánov tvoriacich ľudskú bytosť od jej prostredia. Skôr než o externých technických komponentoch, ktoré patria do biologického systému, uvažujeme o amplifikačných systémoch a rezonančných telesách (architektúra, prírodné chyby, priestorové riešenia okolitého prostredia, jeho podmienky a pod.) ako o prvkoch toho istého systému, ktorý vytvára podmienky pre fonáciu.

Proces amplifikácie zvuku patrí k hlasovej tvorbe rovnako ako hlasivky. To je možné jednoducho demonštrovať prostredníctvom praktického príkladu. Prostredníctvom série pohybov svalov môže človek vytvoriť zvuk založený na vzťahu medzi tónom a trubicou hrtanu. Membrána mikrofónu, ktorá má špecifickú frekvenčnú odozvu zosilní tento zvuk v priestore, v ktorom sa interpret nachádza, a tento priestor odpovedá sériou harmonických rezonancií, ktoré vychádzajú z reprodukovaných frekvencií (séria frekvencií tvorených svalmi a frekvenčná odozva mikrofónu). V tejto situácii je potrebné sa opýtať, v akom bode je možné oddeliť prirodzený rečový aparát od toho technického? Ľudská bytosť je len jedným z prvkov figurujúcim v reťazci produkcie zvuku a jej hlasový výraz by teoreticky mohol byť zastúpený sériou rezonátorov, tvorených rôznymi digitálnymi a analógovými syntetizátormi, alebo systémom saxofónových plátkov a bicích blán. 

Vo vyššie predstavenej situácií je produkcia zvuku tvorená sériou technických procesov. Cirkulácia a modulácia zvuku cez ústnu dutinu a rezonátory tela je súčasťou dynamiky technickej produkcie.

Syntetický hlas

Koncept syntézy je, podobne ako akýkoľvek iný koncept, v jednom zásadnom ohľade nejasný. Vždy je potrebné rámcovať ho prostredníctvom súboru štruktúr, ktoré zachovávajú jeho relatívne jednoznačný význam. [3]

V rámci TSV využívame avantgardný vokálny repertoár techník vyvinutých v priebehu posledných sto rokov. Tieto techniky sú prevzaté z priekopníckeho diela Kurta Schwittersa [4] nedávnej práce Edgertona [5] a Sun Eidsheimovej [6] , rovnako ako z Isherwoodovho [7] klasického repertoáru pre expandovaný hlas v súčasnej hudbe alebo zásadného diela „On Sonic Art“ (O zvukovom umení) od Trevora Wisharta [8], v spoločnom dialógu s kanonickými dielami od priekopníkov zvukovej syntézy, akými sú Puckette [9], Roads [10] [11] a Wishart. [12]. Sú zásadné pre vývoj relevantných koncepcií zvukovej syntézy, ktorá sa zakladá na mimoľudských prvkoch. Vyššie zmienené postupy sú pre základ nášho cvičenia podstatné, avšak náš prístup k vokálnej tvorbe sa odlišuje od kánonu „rozšírenej hudobnej praxe“, ktorý je postavený okolo ľudského subjektu a väčšinou sa zameriava na „hudbu“ alebo na koncepciu „vokálneho interpreta“. Analýza a tvorba zvuku prostredníctvom syntetických a parametrických metód sa nachádza v centre našej trans-syntetickej práce, ale rovnako ju aplikujeme aj na hlasovú tvorbu. Naším zámerom nie je rozšíriť schopnosti ľudského hlasu, ale vytvoriť nový vektor: odtrhnutú topológiu hlasového priestoru, ktorej technika a produkcia je schopná rozobrať konštrukcie,podporujúce hlasový obraz človeka a jeho robotického a zvieracieho náprotivku.

Na niektoré aspekty rečového aparátu nazeráme ako na uzly zvukovej tvorby, ktoré môžu byť vzájomne modulované. Vývojové diagramy (teda typ schémy, ktorá bola prvýkrát použitá v kybernetike a neskôr prevzatá vývojármi analógových syntetizátorov pre účely zvukovej syntézy) tu predstavujú sériu generátorov a modulátorov, ktoré používame pre zvukový dizajn rečového aparátu.

Obr. 1: Schéme Trans-syntézy – modul R. Genoud, A., 2020. TSV.

Modul R sa zakladá na klasickom analógovom syntetizátore typu Moog, kde je veľmi komplexná zvuková vlna vygenerovaná predtým, než je modulovaná cez kaskádu filtrov a oscilátorov.

Modul K sa zakladá na štúdiu modelov zvuku hmyzu a ich prelínaní so zvukom helikoptéry. Pozícia úst a splývanie synchrónne generovaných zvukov v podnebí umožňuje komplexne modulovať farbu tónu. 

Tento systém nie je len demonštráciou toho, akým spôsobom je možné prezentovať technické možnosti rečového aparátu. Taktiež sa nepokúša o novú grafickú alebo konceptuálnu formu myslenia o zvuku pre už existujúcu prax súčasnej práce s hlasom. Je určený na vyjadrenie hlasov, ktoré nerešpektujú hranice medzi ľudskými, robotickými a zvieracími zvukmi. Táto schéma je v skutočnosti strategickým príspevkom s účelom vývoja nástroja, ktorý bude schopný pretiecť cez trojitú hranicu ľudského, robotického a zvieracieho. Je nástrojom geopolitického terorizmu, ktorý tieto hranice reviduje s cieľom vytvoriť vlastné teritórium. Ide o operačnú formu somaticko-politickej geotechniky [13].

Nové metódy vokality potrebujú nové techniky a nové techniky potrebujú nový jazyk. Opätovná interpretácia týchto prvkov je zásadná, bolo by totiž absolútne zbytočné sa na základe schém, ktoré tu ponúkam, snažiť o reprodukciu zvukov hudobných diel 19. a 20. storočia alebo populárnej hudby dneška. Toto sú symbolické a technické postupy, ktoré usilujú o tvorbu iných vokálnych obrazov.

Obr. 2: Schéma Trans-syntézy – modul K. Genoud, A., 2020. TSV.

Kanibalizmus priestoru

Procesy trans-syntézy si kladú za cieľ rozobrať individuálnu a prirodzenú produkciu hlasu založenú na vibráciách. Tento proces môžeme lepšie pochopiť sledovaním vibračného systému, v ktorom hlas rezonuje.

Jadrom tohto praktického vzťahu je moment, v ktorom hlas rezonuje s priestorom. Pokiaľ subjekt prestáva byť centrom tvorby zvuku, potom je rozdiel medzi vibráciami pôvodcu zvuku (napríklad jeden z modelov, ktoré sme predstavili) a priestorom, v ktorom tieto zvuky znejú, bezpredmetný. O niečo zmysluplnejšie je chápať túto zvukovú udalosť ako proces vibrácie, ktorého sme súčasťou ako modulátor akustických udalostí, ktoré nás predchádzajú, a v rámci ktorých tvoríme. V tomto ohľade vibrujúce priestory požierajú subjekt a oddeľujú ho od jeho humanoidných schopností, pretvárajúc ich v malé vibračné prvky rezonančného systému, kanibalského priestoru, ktorý transformuje spievajúce mäso v energiu vibrácie. Pokiaľ interpret, produkujúci hlas, vníma svoje telo ako vibračný transformátor fungujúci v priestore [14], potom sa do tejto role môže ponoriť, a tým modulovať vibrujúci priestor.

"Veda je šamanom západnej civilizácie"

Viveiros De Castro

Keď tento proces rozšírime, je možné považovať hlas, membránu mikrofónu, ruku držiacu mikrofón a zosilňovací systém za kontinuum vibračnej modulácie. Vzťahom medzi ústnou dutinou, membránou mikrofónu a dutinou vytvorenou zovretím dlane sa vytvára akustický mikropriestor, prenosná komora, prepojená s vlastnosťami priestoru, v ktorom pracuje s možnosťami amplifikácie v rámci daného zvukového systému.

Obr. 3: Mikroelektroakustické priestory

S dostatočným zosilnením je táto technika schopná umožniť komplexnú artikuláciu medzi hlasom, zosilňovacím systémom a priestorom. To umožňuje stavať akustické priestory, ktoré napodobňujú klimatické, geografické javy, akými sú vietor, búrka, priestor jaskyne a podobne, ktoré tu nechápeme v symbolickej rovine, ale vo fyzikálnej. Tieto techniky sú rozšírené o k tomuto účelu naprogramovaný softvér, ktorý umožňuje ich moduláciu a priestorovú úpravu v reálnom čase. To vytvára zvukový priestor, imerzívny systém pre kolektívnu a transdisciplinárnu skúsenosť s post-humanistickou vokálnou tvorbou.

Kanibalský hlas

Ako poukázal Viveiros De Castro v seminári Variações do Corpo Selvagem [15] (Variácie divošského tela), v diele De Andradeho je kanibalstvo gestom, ktoré nám umožňuje chápať seba cez niekoho iného, kde antropofágia je gestom stávania sa iným. Výraz „Ja som On“ má v diele Metaphysiques cannibales [16] Kanibalské metafyziky) práve tento význam, umožňuje prax, ktorá dehumanizuje spev a reč za účelom zažiť robotické, divošské, mestické a postkoloniálne inakosti a týmto spôsobom opätovne artikulovať technické, geopolitické a symbolické priestory.

Já som On < > Hlas stávajúci sa Druhým < > Človek stávajúci sa Robotom/Zvieraťom

Viveiros De Castro v diele La Mirada del Jaguar [17] (Pohľad jaguára) píše, že „veda je šamanom západnej civilizácie“. Táto formulácia nás namiesto pokusov o demystifikáciu alebo racionalizáciu núti zaujať antropologické stanovisko k mýtom západnej spoločnosti, hľadať v nich druhé/iné, ktoré s nami s pomocou správnych rituálov dokáže splynúť bez straty vlastnej inakosti. Elektronická hudba sa zrodila v minulom storočí ako pokus o zapojenie sa do hudobnej hyperracionality, ktorá bola sama spriahnutá s výskumom rozhlasových a telekomunikačných spoločností a štátnymi európskymi médiami. Samotné základy, ktoré k tejto hudbe viedli (matematika, elektronika a počítačové systémy) neboli vždy nutne racionálne (a doposiaľ nimi úplne nie sú). Rozvoj priestoru pre produkciu, ktorá artikuluje techniku a estetiku, politiku, telesnosť a hmotu z nehegemónnych perspektív, nás môže priviesť k chápaniu elektronickej hudby nielen ako hudobného zástupcu racionality, ale ako materiálnemu základu pre hudbu invokácie (teda relačnej politizácie umenia voči fašizmu), ktorá je psychotropnou zbraňou v boji proti kognitívnemu semiotickému kapitalizmu. 

Bio

[1] Blanco Villalta, J.G., 1948. Antropofagia ritual americana. Buenos Aires: Emecé Edito­res, s. 13. [preklad J. Solčáni]

[2] Investigaciones del Futuro - https://www.facebook.com/investigacionesdelfuturo/

[3] Cambridge Dictionary definuje syntézu (heslo „synthesis“) nasledujúco: „Spojenie rôznych nápadov, vplyvov, ktoré vytvoria vec inú alebo novú.“

[4] Schwitters, K., 1974. Kurt Schwitters: das Literarische Werk. DuMont Buchverlag.

[5] Edgerton, M.E., 2015. The 21st-century voice: contemporary and traditional extra-normal voice. Scarecrow Press.

[6] Eidsheim, N.S., 2015. Sensing sound: Singing and listening as vibrational practice. Duke University Press.

[7] Isherwood, N., 2013. Die Techniken des Gesangs. Deutschland: Bärenreiter.

[8] Wishart, T., 1996. On sonic art, Psychology Press, Vol. 12.

[9] Puckette, M., 2007. The Theory and Techniques of Electronic Music. World Scientific Publishing Company.

[10] Roads, C., 1996. The computer music tutorial. MIT Press.

[11] Roads, C., 2004. Microsound. MIT Press.

[12] Wishart, T., 1994. Audible Design. Orpheus the Pantomime.

[13] Prerozdelenie technickej plochy, teritoriálna geopolitika technológie.

[14] Tu je potrebné pripomenúť premisu prevzatú z fyziky minulého storočia, rozdiel medzi rôznymi materiálmi spočíva v ich rezonančnom potenciáli, teda v rozdieloch pohybu a hustoty ich atómových zložiek.

[15] Secs Sāo Paulo, 2018. Conferência com Eduardo Viveiros de Castro

 [video] Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=neWz33m6dgI [Navštívené 6. marca 2022].

[16] Viveiros de Castro, E., 2009. Métaphysiques cannibales: lignes d’anthropologie post-structurale. PUF.

[17] Viveiros de Castro, E., 2013. La mirada del jaguar. Introducción al perspectivismo ame- rindio. Entrevistas. Buenos Aires: Tinta Limón.

Z anglického originálu preložil Ján Solčáni a Vít Bohal.

Jazyková korektúra Barbora Gecseová.

Text bol pôvodne publikovaný v prvom zväzku zborníka Border-Listening/Escucha-Liminal, z roku 2020, ktorý textovo sprevádza festival Radical Sounds Latin America, mapujúci súčasnú hudobnú scénu Latinskej Ameriky. Text je zverejnený so súhlasom autora.

Preklad textu bol z verejných zdrojov podporený Fondom na podporu umenia.